K nasledujúcej krátkej próze musím napísať, že som ju posielala do súťaže, kde sme mali vymedzený maximálny počet slov - dodržala som ho úplne presne. Ako sa mi to podarilo, nie je jasné doteraz. :-) Zodpovedne prehlasujem, že nič kratšie som nikdy nenapísala. :-)
V práci ma natiahli ma na škripec. Vyzeralo to tak trocha ako stret záujmov – chodiť do práce a zároveň byť na škripci. Bolo mi nepohodlne. Pociťovala som rôzne neprirodzené tlaky, popritom som musela pripravovať a opravovať písomky, učiť, žiť, byť manželkou ..., jednoducho som musela plniť rôzne roly.
Na nezáujem sa nemôžem sťažovať, starali sa o mňa vzorne. Kati a bábky v ich rukách sa na mňa z času na čas prišli pozrieť. Niekedy, pomerne nepravidelne, mi natiahli svaly, šľachy, kosti a iné vnútorné orgány. Iba o kúsok, aby som naraz veľmi netrpela. Humanisti! Občas vyjadrili obavu: „Čo sa deje, vyzeráš ako mátoha...?“ Tajomníčka našej organizácie, mozog každej takejto akcie, priama nadradená riaditeľa, ponúkala obzvlášť veľkolepé prejavy súcitu. Vcítila sa do úlohy všepriateľa tak brilantne, že jej mnohí uverili. Ale my, priškripnutí, sme vedeli svoje.
Prešiel nejaký čas. Cítila som sa veľmi vyťahane. Koordinácia pohybov viazla. Únava a letargia, také typické pre pobyt na škripci, sa ma okato zmocňovali. Vedela som, že som na konci a upla som sa tento koniec.
Necelých päť týždňov pred cieľom kati cez svoje bábky o mňa znova prejavili záujem: „Rozmýšľali sme s tajomníčkou, že by sme ťa mohli znova nejako zneužiť. Ale ešte predtým ma posiela riaditeľ, aby som sa spýtala, či ti ďalšie priškripnutie vyhovuje, predsa len, možno sa pobyt na škripci nejako kríži s tvojimi plánmi,“ riekla jedna, pohodlne sa uvelebiac v kresle vedľa mňa. Hodila som na ňu zmučený pohľad. Jediné šťastie mala táto úbohá bytosť. V ten deň som ťarchu bytia niesla obzvlášť ťažko. Nemala som síl vyhodiť ju priamo, urobila som to slušne, nepriamo. Napriek mizernému EQ sčasti pochopila. Žiaľ, iba vyhodenie, nie to, že je v rukách žralokov, že jej to vyhovuje, že to vlastne chce.
Slobodná vôľa človeka je priepasťou. Ak nemáme kríž, ktorý sme objali, niesli a ktorý by bol takto naším mostom, spadneme do nej.
Vlastne môžem svojim katom a ich bábkam poďakovať – za škripec, po ktorom som nad svojou priepasťou prešla kus cesty.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára