Obraz

Kde bolo, tam bolo, bola raz dievčina, ktorá sa vedela kochať peknými farbami. Milovala ich vzťahy, dopĺňanie, žiaru, náhle zvraty, náladu a tak. Raz sa zamilovala do farieb na obraze istého autora. Ostatné jeho obrazy ju nejak neupútali. Ani nevedela presne čím. Boli sčasti abstraktné, sčasti konkrétne, ale pomerne temné. Nielen prelínaním farieb a tvarov, ale aj celkovým vyznením. No tento jeden, z belasých a modrých tónov, jemne doplnených zelenou, červenou, ružovou, telovou a pistáciovou, ten nevedela prehliadnuť. Obraz ani nebol veľmi drahý, ale v tom čase nemala peniaze. Vlastne nemala peniaze pomerne často, no v tomto čase ich ani nezarábala, tak si ho nemohla dovoliť. Preto si ho len nosila v hlave a zastrájala sa, že jedného dňa...
Raz autor usporiadal aukciu svojich obrazov a nadobudnutá suma mala byť použitá na dobročinnosť. Dievčina stuhla, pretože na plagáte k aukcii videla aj "svoj" obraz. Úpenlivo v duchu prosila Boha, aby ho umelec nepredal. Ale nakoniec to nechala na Božej vôli.
Obraz sa predal.
Aké bolo teda jej prekvapenie, keď sa po dlhšom čase prišla pozrieť do ateliéru umelca a obraz visel na stene! Nechcela vedieť podrobnosti. Len sa umelca spýtala, či by si ho mohla kúpiť. Stále nemala peniaze, nezarábala ich, ale teta jej sľúbila istú sumu na zariadenie bytu. Preto sa tety spýtala, či by si mohla kúpiť aj obraz, a teta súhlasila. Ostatné prebehlo veľmi rýchlo. Nakoniec mala obraz doma a sama tomu nemohla uveriť. Ale bol tam, bezpečne položený na polici pre knihy. "Jedného dňa si nechám vyvŕtať dieru do steny a zavesím si ho," tešila sa. Mala pripravené presné miesto. Dokonca si vo výpredaji kúpila vankúš v podobnej belaso-tyrkysovo-sýto modrej, aby ladil s obrazom a mohla sa z týchto vecí tešiť, keď bude sedieť oproti nim a kochať sa farbami, ich prelínanim, náladami. Čoskoro so spomínaným umelcom začala spolupracovať na pre ňu dôležitej veci. A tak obraz nadobudol ďalší rozmer.

No stalo sa, že z umelca sa po mesiacoch spolupráce vykľul človek, aký sa vykľul. Vedela, že peniaze nemenia charakter človeka, že len ukážu, aký naozaj je, no aj tak ju to pomerne zranilo. Kontakty sa pretrhli, ale obraz ostával na svojom mieste. "Nebudem sa predsa vŕšiť na úbohej maľbe, ktorá za nič nemôže," myslela si dievčina, a aj keď mala povahu, ktorá za sebou páli mosty či inak uteká, bojovala, aby sa to obrazu nedotklo. Takto obraz zotrvával na svojom mieste mesiace. Stále sa mohla kochať všetkým, čo jej jeho farby ponúkali, hoci... trochu sa jej jeho autor s tým, čo sa stalo, sem-tam pripomenul. No stále menej a menej - čo by hádam mohlo byť znakom odpúšťania.
Jedného dňa dievčina dostala obrázok. Malý odkaz lásky a priazne, namaľovaný konkrétne pre ňu. Bol to nečakaný dar. Nevedela sa naň vynadívať. Namaľovaný bol vo farbách obrazu, ktorého autor ju zranil. Pravdou je, že bola prekvapená a uvažovala, čo to znamená. Urobila pokus. Obraz umelca odložila medzi artefakty. Obrázok si postavila do police na knihy a čakala, čo sa stane. Stalo sa okamžite. Bol to obrázok pre ňu, čím sa stal obrazom. Hýril farbami, ktoré milovala a hlavne hýril láskou. Pre teoretikov umenia nebol dokonalý. Iste by mu niečo vytkli - ale teoretikov umenia mala dievčina, prepytujem, na háku. Teoretikov umenia pokladala za ľudí, ktorí človeka častokrát dopletú. Teda aspoň tí, ktorých dievčina poznala. Ponúkajú paškvil, a opisujú ho ako krásu, smradu privoniavajú ako jemnému parfumu, nepriznajú, ze cisár je nahý, naopak, jeho oblečenie opisujú farbisto, kochajú sa jeho farbami a zvelebujú ho. A farebné kompozície posudzujú podľa toho, ako zvučne znie meno autora. Sic!

Obrazok-obraz si dievčina dala zarámovať. O týždeň bude visieť na stene. Bude sa ním kochať nielen pre farby, ale hlavne pre lásku, ktorá z neho vanie.