O Snehulienke

Kde bolo, tam bolo - ono naozaj bolo - v krajine, kde sa piesok sypal a voda liala, bolo jedno malé mestečko. Volalo sa Kuchyňa a pýšilo sa tým, že malo svoju veľkomožnú paniu.
Veľkomožnú paniu z Kuchyne.
Mestečiek, ako toto, je veľa, ale koľké sa vynímajú niekým takým unikátnym?!?
Žiaľ, mnohé.

Veľkomožná pani bola veľmi pekná a šikovná osoba. Sama si toho bola aj vedomá, no zavše sedávala doma pred zrkadlom a pýtala sa ho: "Zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi, kto je najkrajší, najšikovnejší, najlepší (atď.) na svete?" Zrkadielko mlčalo, len odrážalo veľkomožnej panej príjemný obraz jej vlastnej tváre a ega a ona vedela, že mlčí v bezslovnej adorácii - pretože vie, že len ona jediná je najúžasnejšia na celom svete. Len ona. Príjemne jej pred zrakom duše plynuli chvíle, keď sa zvŕtala na oslavách, ktoré poriadala, keď netradične a s vervou zdobila svoj príbytok a jeho okolie, keď ako prvá prinášala novinky do tohto kraja  (bolo jej to vlastne súdené byť prvou - narodila sa ako prvá dcéra, ako prvá sa vydala, ako prvá darovala svojim rodičom vnúčika a svojmu mužovi porodila - Chlapca!)..., je toho veľa, skrátka, defilovala pred zrakom svojich blížnych verná predstave o dokonalej panej a dokonalej gazdinej. Veru, ona sa žiadnej roboty neštítila, aj keď bola veľkomožná!
Veľkomožná pani ešte poslednýkrát k sebe vzhliadla, usmiala sa úsmevom lahodným a skromným zároveň, spokojná a vyrovnaná.
Vtom zazvonil zvonec. Rozprávky nebol koniec, to len Chlapec prišiel pozrieť svoju mať z vysokoškolských štúdií. Veľkomožná pani zvýskla - áno, jej pýcha, jej potecha, jej život - jej dieťa! Hodila sa Chlapcovi do náručia smejúc sa a objímajúc ho zároveň.
Keď sa jej Chlapec vymanil z objatia, zbadala, že tu ešte niekto stojí. Vlasy čierne ako eben, pleť bledá ako slonovina, ústa červené ako malina. Snehulienka. SNEHULIENKA!!! Oči veľkomožnej panej sa na okamih, ktorý nikto nepostrehol, pretože dvaja mladí sa na seba zaľúbene dívali, zúžili do pohľadu dravej šelmy, o chvíľu sa však už blahosklonne usmievala, otvorila náruč a pritisla si Snehulienku na hruď. Usmievala sa cvičenými úsmevmi, usádzala, núkala, vrtela sa okolo a poskytovala dokonalú ilúziu vrelého prijatia. A ideálneho domova, aby sme nezabudli uviesť.
Život veľkomožnej panej od tejto chvíle nadobudol príchuť blenu. Aj zrkadlo jej potvrdzovalo neblahé tušenie - našiel sa niekto, s kým musí o prvenstvo zápasiť. "Nie je až taká pekná," presviedčala sa v duchu mysliac na Snehulienku. "Nie je až taká pekná!" kričala do zrkadla a ono akoby zlomyseľne odpovedalo: "Až taká pekná, TAKÁ PEKNÁ!" "Nie je až taká šikovná...," utvrdzovala sa unaveným hlasom. "Šikovná, šikovná, ŠIKOVNÁ," smialo sa jej zrkadlo. Veľkomožná pani sa sužovala.
Čas plynul a zo Snehulienky sa stala nevesta.  Život veľkomožnej panej nadobudol ďalšiu ťarchu.
"Ste nejaká nesvoja, pani," oslovila veľkomožnú paniu jedného dňa poddaná, známa drzým výrazom v očiach, ktorú veľkomožná pani pri sebe zamestnávala. "Áno, už dlhší čas to sledujem," dodala a vyzývavo sa na paniu zahľadela. "Neprospieva vám to," pokývala hlavou neustále upierajúc ostré oči do tváre veľkomožnej panej. Tá na okamih zaváhala, ale potom mávla rukou: "Ach, čo ty len vieš a vidíš," odvetila unavene. Poddaná sa zasmiala pichľavým smiechom. "Vidím, čo vidím a viem, čo viem, nemali by ste ma podceňovať," zašepkala sprisahanecky.
Čo čert chcel, zachytila veľkomožnú paniu v obzvlášť neblahom duševnom rozpoložení, v bezvýchodiskovej situácii závistlivého a žiarlivého človeka, prehrávajúceho v porovnávaní sa s niekým iným. "Môj syn sa oženil a nevesta... kradne mi ho. Už nie je môj. Už sa na mňa nedíva ako kedysi," odšepkala veľkomožná pani premožená dôvernosťou situácie a taktiež aj nádejou, že sa jej uľaví, keď sa niekomu zdôverí. A možno myslela aj na niečo iné, veď medzi ľuďmi sa vravelo, že táto žena je čarodejnica a dokáže porobiť vecí nevídané. "To ona ho navádza, aby mi už neprejavoval úctu ako matke, aby nebýval tam, kde je jeho miesto, pri mne!" zvýšila hlas. "To ona sa vlúdila do mojej rodiny a chce sa so mnou pretekať, ukazovať sa, predčiť ma!" zvolala naplno. Jej tvár očervenela a nadobudla hrôzostrašný výraz. "Ako nám bolo bez nej dobre! Keby... keby nikdy nebola!" Ostalo ticho, len ťaživé prianie viselo nad nimi ako temný mrak. Veru, z plnosti srdca prehovorili ústa človeka. Poddaná prižmúrila oči. "Nebojte sa," povedala pomaly, "na každú bolesť existuje liek." "Pomôž mi!" prikázala jej veľkomožná pani naliehavo. "Pomôžem, pomôžem, len čo mi za to dáte?" "Čo len budeš chcieť, pýtaj si, peňazí mám dosť." Poddaná sa usmiala čiernym úsmevom. "Áno, aj vaše peniaze chcem, no nielen peniaze, aj to, čo máte najvzácnejšie." "Urobím všetko, čo chceš," odhodlane prisvedčila veľkomožná pani a celá ožila. V duchu si pomyslela, že čo už len od nej táto môže chcieť viac, keď jej bude dobre a dlho platiť. A keby aj chcela, dáko sa z toho vykrúti. "Dobre, dobre," kyvkala hlavou poddaná. "Navarím tinktúru, vy ju jemne pridáte do toho, čo nevesta bude jesť alebo piť a o ostatné sa už postarám. Len nezabudnite posielať peniaze!" zdvihla varovne prst prv, ako odišla.
Veľkomožná pani sa od toho dňa cítila ako srnka. Len tak jej žilky hrali, oči svietili. Znova sa stala očarujúcou. Nevedela sa dočkať, kedy mladí prídu, kedy bude môcť použiť tinktúru. "Stačia tri kvapky," prízvukovala jej poddaná. "Tri kvapky, to určite," smiala sa v duchu veľkomožná pani, keď celý obsah rozdelila do rôznych dobrôt pri najbližšom stretnutí s mladými - tu uliala bielej tekutiny do Snehulienkinej kávy, tam do vína a aj do omáčky primiešala. Vrtela sa, obsluhovala, núkala, až jej tvár sčervenela námahou. A Snehulenka všetko popapala a popila.
Teraz asi, drahý čitateľ, ktorý si už pochopil paralelu s rozprávkou bratov Grimmovcov, očakávaš, že  Snehulienka zaspí spánkom smrti, ale že nakoniec príde princ, ktorý ju nejako prebudí. Aby sme ťa zbytočne nezaťažovali podrobnosťami, skrátka, začali sa diať iné, no divné veci. Snehulienka síce neumrela, ale žilo sa jej veľmi ťažko. Žila i nežila a lekári nevedeli za nič na svete zistiť, čo jej je. A až keď jej bolo z roka na rok ťaživejšie, keď zároveň niečo temné omotávalo a oddeľovalo Snehulienku a Chlapca, ktorý sa od nej smerom k veľkomožnej panej vzďaľoval, nachádzal na Snehulienke stále nové a nové chyby a nebolo možné nijako mu ulahodiť ani sa s ním porozprávať, zároveň sám upadal a ako bábka plnil priania svojej matky, premietla si Snehulienka uplynulé ťažké roky a pripustila, že veci nie sú s kostolným poriadkom a že to vychádza od veľkomožnej panej. Tá totiž postupne strácala zábrany, čoraz viac sa v Snehulienkinom a Chlapcovom manželstve rozťahovala, čoraz panovačnejšie presadzovala a dosahovala svoju mienku, svoje ciele, Snehulienke sa neraz aj zlobne, ironicky vysmievala,  a čím väčšie ústupky jej syn robil, tým väčšmi si naňho nárokovala a Snehulienku vytláčala. Tak Snehulienka musela uznať, že žije v manželskom trojuholníku a bolo jej z toho rovnako zle, ako každej manželke, ktorej manžel uprednostňuje inú ženu, hoc aj vlastnú matku.
Keď dospela do tohto bodu analýzy a poznania hrôzy (ba takmer neriešiteľnosti) situácie, pud sebazáchovy jej velil ujsť - rýchlo, ďaleko, navždy. Vybrala sa teda do lesa, ani presne nevedela, či sa vráti späť, či odíde, či v lese nájde smrť. Kráčala, kráčala, od zúfalstva si trhala vlasy, keď tu, kde sa vzal, tu sa vzdal, postavil sa jej do cesty Starec. "Opekám si práve lesné huby a nechce sa mi jesť samému, môžem ťa pozvať k svojmu skromnému ohnisku?" Spýtal sa Starec Snehulienky bez okolkov a zbytočných rečí o počasí. Snehulienke vlastne celkom dobre padlo stretnúť niekoho úctyhodného a nachvíľu sa odpútať od drásajúcich úvah. Pozvanie prijala.
Mlčky prstom rýpala do upečeného dubáka, ktorý ťažko niesol, že je porýpaný a nezjedený, veď bol pýchou svojho starého dubiska a všetci mu závideli, aký slastný pocit bude mať šťastlivec, ktorý si ho nájde na tanieri! A tu - ani tanier, ani jedenie. Ale kto sa stará o ranené city nejakého dubáka, keď rieši pokračovanie vlastnej existencie.
"Pripadáš mi nejaká utrápená - tvoje oči stratili lesk a vlasy pôsobia šedivo, uvädnuto. Čo ťa trápi?" ozval sa Starec, pochutnávajúc si na chutnej bedli. "Aaaaach," vzdychla si Snehulienka dlhým, ťažkým vzdychom a rozplakala sa. Pomedzi vzlyky a slzy sa snažila porozprávať Starcovi svoj príbeh. On počúval. Občas pokyvkal hlavou, inokedy pokrútil na znak nesúhlasu. Potom sa nadlho odmlčali. "Vieš, tvoja situácia, vaša situácia, je ťažká, ťažká. Má však riešenie." Ani keby sa pred Snehulienku postavil a zaspieval áriu z Nabucca, nebol by vzbudil väčší údiv. "Má riešenie?" spýtala sa s naširoko otvorenými očami. Neverila. "Si unavená, pridlho si trpela, nemáš veľa sily veriť. Ale je to tak, má riešenie."
"Iste, "  vyhŕkla po chvíli Snehulienka, "jediným riešením, ktoré mi napadlo, je ublížiť jej, zničiť ju. Ale načo by to bolo dobré? Vtedy by nič nepochopila. Načo by bolo dobré zničiť človeka?"
Starec sa usmial. "Dobre si usúdila," žmurkol spokojne. "Riešenie, ktoré ti pomôže, je nájsť Kráľa a poprosiť ho o pomoc."
Snehulienka si znova vzdychla. "Tak to sa budem musieť vypraviť minimálne  do krajiny, kde sa piesok leje a voda sype," zašepkala odovzdane. Starec ju priateľsky potľapkal po pleci. "Aj keby si sa musela, nebolo by to zlé, aspoň by si prišla na iné myšlienky. Ale tento Kráľ je tak troška iný. On je taký, že sám príde, ak ho človek naozaj chce stretnúť, " zvážnel Starec.
"To je zvláštne! Ako to vie?" povedala Snehulienka akoby pre seba.
"Môžeš sa ho to spýtať, keď sa stretnete," usmial sa starec. "Teraz však už musíš ísť. Napriek tomu, aký je Chlapec voči tebe tvrdý a chladný, bude sa o teba strachovať," povedal starec, vstal od ohniska a pevne ju vzal za ruku. Snehulienka neprotestovala. Jednak bola v úžase nad tým, čo práve zažívala, jednak sa cítila slabá a zároveň Starcovi dôverovala, sama nevedela prečo. Bez strachu sa oňho oprela, o silu, ktorá z neho sálala a ktorou sa chcela nechať viesť. Utrpenie ju premieňalo. Túžila sa oprieť o niekoho, pre koho je viesť prirodzenosťou, danosťou, kto má na to silu. O niekoho, kto jej odovzdanie sa vezme ako nežný lupienok ruže a bezpečne ju prenesie do pokoja. Pocítila, ako sa jej zatvárajú viečka, ako ju sladký spánok objíma a volá a že nevládze vzdorovať...
Teraz, drahý čitateľ, sme sa - síce okľukou, no potrebnou - dostali opäť k podobnosti s rozprávkou bratov Grimmovcov. Snehulienka upadla do spánku, vyzerala, akoby načisto zomrela. Zvláštnosťou je, že bezprostredne predtým nepožila začarované jablko. Avšak záhadná tinktúra zrejme počase dokonala svoje dielo. V lese ju našli lesní robotníci (viem, trpaslíci by boli prijateľnejší, rozprávkovejší, ale boli to lesní robotníci a hotovo). Hospitalizovali ju na JIS-ke miestnej nemocnice a nikto nevedel, kto to vlastne je - táto dievčina v hlbokej kóme. Žiadne doklady pri sebe nemala. Dúfali len, že bude niekomu chýbať.
Chlapec sa po niekoľkých dňoch vrátil domov z pobytu u veľkomožnej panej.  Najprv podozrieval Snehulienku z nekalých úmyslov opustiť ho, nenavariť mu a nevyprať - veď sa jej nepáčilo, že išiel. Potom ho pochytila bláznivá idea, odkiaľ sa len vzala (?), že možno nejde o nekalé úmysly, že sa možno prihodilo niečo - dych sa mu zatajil -, čo by mu Snehulienku vzalo bez toho, aby v tom mala prsty ona. Bláznivá idea v jeho mysli nabrala rozmery a presvedčivosť Kyklopa (áno, áno, medzipredmetový vzťah s gréckymi bájami tu nie je náhodný, celkom edukačne a naschvál vložený, smerujúci vnímavého a zvedavého čitateľa grécke báje objaviť či znova si oprášiť). Chlapec zaúpel. Vyrazilo mu to dych. Oblial ho studený pot. Roztriasol sa. Vystrel sa na pohovke a snažil sa pokojne premýšľať. Nešlo to. Vstal a zahájil akciu.  Keby ho tak vtedy videli jeho známi! Pokladali ho takmer za pasívneho človeka, flegmatika, ktorého len tak niečo, ani vážne, nerozhodí. Chlapec vyskočil, popadol mobil a volal. Na políciu, do nemocnice. Niekoho tam mali - bez mena, adresy, bez identity. Vybehol von, utekal, utekal ako nikdy predtým. O život. Potom ju uvidel. Mŕtvolne bledú, napojenú na prístroje, neschopnú samostatne dýchať, žiť. Vyzerala ako Snehulienka. Chlapec plakal, prosil, držal ju za ruku, prihováral sa jej, odprosoval. Ale nič sa nestalo. Snehulienka bola ako mŕtva.
Tak prešiel nejaký čas. Bol naplnený mukami i nádejou, ale viac mukami. Vidíš, drahý čitateľ, v rozprávkach je to jednoduchšie, hlavní hrdinovia vedia, čo treba urobiť. Veni, vidi, vici. Hlavní hrdinovia rozprávok a deti.
Jedného dňa, keď Chlapec, ktorý mal byť princom, sedel s hlavou v dlaniach a umáral sa status quo situácie, dotkla sa ho malá rúčka. "Čo robíš?" spýtalo sa Dieťa. "Premýšľam a plačem," odpovedal Chlapec a zo sinavých očí mu vytryskli slzy. "Kto je to?" spýtalo sa Dieťa. "Moja... moja Snehulienka," vzlykol Chlapec. Dieťa sa zasmialo: "Čo plačeš, pobozkaj ju, Snehulienky sa majú pobozkať! Pobozkaj ju tak naozaj! Nevieš, že láska vylieči všetko?" Áno, niekde to už počul. LENŽE. Všetci vieme, že pobozkať sa majú Šípkové Ruženky! Snehulienky sa majú v rakve niesť, kým sa trpaslík nepotkne a otrávený kus jablka nevyletí. "Radšej bozk!" zastavil predstavu kníšucej sa rakvy s milovanou Chlapec, ktorý mal byť princom, "nech je to Šípková Ruženka či Snehulienka!" So všetkou úctou, ktorej bol schopný, sa zadíval na ňu, na bytosť, o ktorej v ostatných dňoch nepochyboval, že je jeho jediná, časť z neho, kosť z jeho kostí, milovaná. Nevedel, či by ho ešte chcela, vedel, že jej ublížil. Ale bozk! Bozk prebúdza zo smrti... (menej drasticky ako potknutie pod ťarchou rakvy).
Ako dorozprávať tento príbeh, ktorý sa stále deje? Chlapec-princ pobozkal Snehulienku bozkom, ktorý v sebe niesol všetku nádej a všetku bolesť. To bolo jeho jediné šťastie - ak by ten bozk bol formálny, Snehulienka by bola zomrela a on spolu s ňou. Takto sa prebrala, usmiala sa (všetko je možné).
"Ako to, že si tu a že si mi tak zrazu odpustila?" spýtal sa počase Chlapec-princ. Snehulienka sa usmiala: "Kým som spala, prišiel za mnou Kráľ," zašepkala. "Kým si spala, prišlo za mnou Dieťa," usmial sa Chlapec-princ a obaja pochopili. Potom (by) žili spolu šťastne až do smrti (a aj po nej), keby ich neťažilo pomyslenie, čo je s veľkomožnou paňou. V rozprávke je zlo odhalené a potrestané a dobro nájdené a odmenené. Nájdu sa aj také rozprávky, kde obete odpustia aktérom násilia a prajú im dobro. Prečo? Drahý čitateľ, to je tajomstvo odpustenia, pochopenia a lásky.
Veľkomožná pani to momentálne v živote nemá jednoduché, nestranný pozorovateľ by skonštatoval, že prežíva peklo - zaplatila poddanej vysokú sumu, ďaleko presahujúcu náklady na pripravenie tinktúry (vrátane energií a času stráveného štúdiom okultných vied), no nebola to jediná cena, ktorá od nej bola požadovaná, ako to, ostatne, aj bolo bývalo naznačené. "Pani moja, okrem peňazí chcem to, čo máš najvzácnejšie," klaňala sa poddaná úlistnym  poklonom. "Peniaze ti platím, čo ešte ďalšie by si chcela?" priečila sa veľkomožná pani. Poddaná sa rozosmiala a pri jej smiechu naskakovala husia koža. "Chcem jedine to, čo máš najvzácnejšie," opakovala. "Peniaze, peniaze sú to!" kričala veľkomožná pani zúfalo nechápajúc, čo iné by to mohlo byť, "a tie ti dávam už toľké roky!" "Hlupaňa!" vykríkla poddaná, "tvojím najvzácnejším majetkom je tvoja duša! A tú chcem, tú mi musíš dať...!"
Veľkomožná pani svoj boj stále vedie. Dúfajme, že zvíťazí.