Epilóg

Keď raz ráno Anna otvorila oči, zistila, že neleží vo svojej posteli. Strnulá a paralyzovaná strachom sa nedokázala vôbec pohnúť.  „Hneď mi bolo divné, že ma nezobudil budík,“ pomyslela si, keď zavrela oči a silno ich stisla. Snažila sa potlačiť prudké dýchanie. Všade bolo chladné ticho a Anna počula len bláznivý tlkot vlastného srdca. „Ach, som ja ale hlúpa, hneď sa vyplaším,“ povedala si vzápätí, „veď sa mi niekedy stáva, že sa zobudím a neviem, kde som!“ Uvoľnila viečka, ale ešte ich neotvorila. Usmiala sa svojej pochabosti, pribujnej fantázii a posadila sa. Otvorila oči. Posteľ a izba neboli jej. Znova sa jej začala zmocňovať paralýza, hrozný a zvieravý pocit v žalúdku. Mozog začal okamžite vymýšľať scenáre. Únos. Možno ju čaká mučenie, možno smrť...
V panike sa chytila za hlavu. Dlaňami zaliatymi studeným potom si celkom nelogicky zakryla uši. Oči sa jej totiž nevedeli odtrhnúť od veľmi výrazného faktu, totiž od zariadenia izby. „Je to možné?“ neveriacky zvraštila čelo, keď jej myseľ ustála v prehrávaní hrôzostrašných scén a na chvíľu jej dovolila vnímať okolie. „Takto presne by som si zariadila izbu sama!“ Prižmúrila oči. Toto prižmúrenie bolo pre ňu povestné, znamenalo, že na niečo prišla, snáď na nejaké podozrenie, ideu, možno si na niečo spomenula. Vyskočila z postele a utekala k oknu. Vyzrela von a ramena jej ovisli. Vzdychla si. Pomaly sa vrátila k posteli a sadla si. Očami prechádzala po skvostnom nábytku, prstami pohládzala jemnú látku na obliečkach, na nočnej košeli... „Kto ma prezliekol?“ zaúpäla v duchu. Rezignovane sa položila na posteľ. Nebesia nad posteľou zdobili nádherné výjavy s bacuľatými anjelikmi, závesy na vysokých oknách presne ladili s odtieňom drahých látkových tapiet. Parkety, precízne uložené do pravidelných obrazcov, podčiarkovali celový nádych prepychu a pohodlia. Intarziou zdobená skriňa pri stene sa jej zdala povedomá. Premýšľala. „Ach áno,“ pokývala hlavou, „presne takú som videla na zámku Coburgovcov. Ale netvrdili, že je jediným exemplárom?“ Pre Annu nebolo typické, aby sa poddala situácii. Ani teraz. Znova sa posadila. Pohľadom preskúmala nočné stolíky a nakoniec zbadala dvere. „Ako zvláštne človek premýšľa v takomto strese! Dvere! Už som predsa dávno mohla ujsť!“ pomyslela si, ale ani sa nepohla. Musela si dodať guráž. „Ale čo, Anna, budeš tu teda sedieť a poddávať sa situácii?“ povedala nahlas. To jej pomohlo. Ľudský hlas.
Pomaly sa zdvihla, jej pohyby opäť nadobudli typické annovské sústredenie. Blížila sa k dverám. Položila ruky na mosadzné kľučky, nech už je za nimi čokoľvek, a prudkým pohybom ich pritiahla k sebe. Dvere sa zachveli, ale ostali zatvorené. Strčila do nich a dvere sa bez protestov otvorili. Anna uvidela miestnosť, červený salónik. Nikto tu nebol. Len ticho, chlad a samota, ktoré ju gniavili odvšadiaľ, a hoci neboli vidieť, bola by prisahala, že sa ich môže dotknúť. Oproti zbadala ďalšie dvere. Náhlila sa k ním, strčila do nich a dvere sa otvorili. Modrý salón bez akéhokoľvek náznaku života. Otvorila ďalšie dvere, ocitla sa v zlatom salóne (vyzeral presne ako ten, ktorý darovala Mária Terézie ako svadobný dar svojej dcére Márii Antoinette), po ľuďoch ani chýru. Toto sa opakovala niekoľkokrát. Anna si ani neuvedomila, ako veľmi je spotená, až kým ju neprekvapil prievan. Ocitla sa na schodisku. Po toľkých nekončiacich miestnostiach s dverami pocítila akú-takú úľavu. Zbehla dole a otvorila bránu. „Ach!“ vydýchla nahlas. Bola vonku. Na modrej oblohe nevinne žiarilo slnko (na dobrých i zlých, ako nás ubezpečuje najčítanejšia kniha). Starostlivo obriadený park v štýle Versailles priam volal na prechádzku. Anna však mala iné myšlienky. „Ako to, že som tu stále sama?“ premýšľala stiesnene, „musí tu predsa niekto byť, toto celé sa samo o seba nepostará... Zeleninová záhrada!“ blyslo jej hlavou. „Bude niekde nenápadne ukrytá za tehlovým alebo kamenným plotom,“ rozpamätávala sa na prospekty všetkých zámkov, ktoré si bola kedysi pozrieť. Zabočila za roh. Zeleninová a ovocná záhrada sa jej otvorili pred očami. S radostným smiechom sa k nim rozbehla. Chodila hore-dole a hoci hriadky vyzerali ako práve poliate, nenašla ani človiečika. „Nevadí,“ uškrnula sa ako dieťa pri hre na schovávačku, ktoré prekukne lesť ostatných, „určite budú v kuchyni! Kde inde? Všetci potrebujeme jesť! Kuchyňa musí byť niekde tu, logicky, aby sa so zeleninou príliš nenachodili.“ Anna mala pravdu, ako takmer vždy pri dedukovaní. Ani nezaklopala, len tak vošla do miestnosti, ktorú pokladala za kuchyňu. A nemýlila sa. Lenže v ohnisku nebol založený oheň a hoci bol riad poriadne a presne uložený, opäť ju stiesnil chlad, ktorý jej vyšiel v ústrety. Nikde nebolo nikoho. Na okamih si Anna myslela, že sa zblázni. „Je tu niekto?!“ zakričala v návale zúfalstva, „je tu vôbec niekto?“ volala ako vo chvíľach, keď neznesiteľne trpela, keď bola sama a opustená a nebolo nikoho, kto by jej pomohol. „Kto... kto... kto...“ vysmiali sa jej steny. Anna sa položila na dlážku a zvila sa do klbôčka. Takmer nečujne vzlykala, vysilená strachom, chladom a samotou, ktoré ju obklopovali.
„Ehm,“ ktosi bázlivo, potichúčky zakašľal. „Ehm,“ zopakoval zakrátko. Anna nedokázala prestať vzlykať, ale započúvala sa do zvuku veštiaceho živú bytosť. „Kto je to?“ spýtala sa umoreným, vystrašeným takmer detským hlasom. „Ja som to,“ ozvalo sa po chvíľke ticha. Ten hlas bol Anne známy, ale nevedela sa rozpamätať. Pozvoľna, medzi vzlykmi sa posadila a utierala si oči rukávmi drahej nočnej košele. Cez slzy ho nejasne zbadala. „Myslel som, že sa ti bude páčiť, ak sa splnia tvoje sny,“ povedal mäkko Starec. „Moje sny? Aké moje sny?“ Chvíľku mlčal, len sa usmieval. V jeho úsmeve nebol ani výsmech, ani škodoradosť. „Že sa nestretneš s ľuďmi, ktorí ti liezli na nervy a už si ich nechcela vidieť, že sa ocitneš v zámku svojich snov, budeš oblečená v jemnom batiste a že nebudeš musieť vstávať na zvonenie budíka...“ povedal a v hlase mu bolo cítiť láskavé káranie. „Od ktorých ľudí?“ prerušila ho nervózne. „Vlastne od všetkých.“ odpovedal prívetivo. „Vysmieva sa mi!“ Annou zalomcovala zlosť. Chcela udrieť, chcela poslať bolesť tomu, ktorý jej práve prišiel do cesty a dráždil ju svojím pokojom, ale ovládla sa. „Čo to povedal?“ Jeho slová jej rezonovali v srdci, nešlo ich odohnať a musela sa zastaviť skôr, ako by vyštekla nejakú urážku, niečo, čo by ho zabolelo. „Čo to povedal?“ zatvorila oči a zbadala všetkých svojich blížnych, ktorí jej vadili takým či onakým spôsobom. Defilovala pred ňou rodina, kolegovia, známi i neznámi a priatelia. Množstvo ľudí, na ktorých neostala z jej komentárov a kritiky ani nitka suchá. Naozaj jej liezli na nervy. A budík! Nenávidela vstávanie na budík! „Takže som práve dostala, po čom som tak dlho a intenzívne túžila?“ spýtala sa zarazene. „Môj vysnívaný zámok so všetkou jeho krásou?“ Prikývol. V jeho tvári bol stále ten láskavý pohľad, nádej a prijatie. „Prečo ma to neteší? Prečo ma to neteší?!?“ opakovala. „Nie je tu láska,“ povedal smutne. Anna cítila ako nesmierne jej zahrievajú jeho slová srdce, že ho chce počúvať viac a viac, aj keď jej hovoril nepríjemnú pravdu, že celá jej bytosť je k nemu priťahovaná a hoci jej urazená pýcha radila vzoprieť sa a prerušiť túto príťažlivosť, nechcela to urobiť. Vtom jej prišla na um lúka. „Už som ťa stretla!“ povedala Anna pomaly, „hovoril si o bolesti a o kráse z bolesti.“ Odmlčala sa a neveriacky krútila hlavou. „Z nejakého dôvodu som Ti vtedy verila. Ale vieš, koľko bolesti som v živote zažila? Vieš koľko bolesti?“ Anna namierila ukazovák na Starca a začala zvyšovať hlas. „Kde bola krása? Musela som si vymyslieť svoj svet!“ Anna prudko dýchala. Starec sa na ňu díval a jeho pohľad objímal, pevne a láskavo zároveň. „Neostala si ako dieťa.“ Anna cítila, že má pravdu. „A aká som ostala?“ spýtala sa vzdorovito. Starec sa rozvážne usmial. „Chcela si byť bohom.“ V tichu, ktoré nastalo, Anna veľmi jasne precítila pravdivosť týchto slov. Akoby zmalátnela. Potrebovala sa posadiť. Nechápala, čo sa deje. Starec akoby mal nad ňou prevahu, také niečo nepoznala. Keď hovoril, jeho slová boli zároveň aj činmi. Chytili ju za srdce a okovy pukli. „Neviem, čo znamená, ostať ako dieťa,“ povedala pomaly, akoby pre seba a unavene si prešla rukou po čele. Starec k nej natiahol ruku a ona sa ho chytila.
Keď Anna precitla, vedela, že už nič nebude ako predtým. Cítila akýsi lúč, nevedela ho definovať presne. Možno to bolo niečo ako svetlo z nekonečna, ktoré síce smerovalo do nej, nebolo však orientované na ňu. Viedlo ju do hradu v jej vnútri. Komnaty boli plné ľudí, na zariadení ani tak veľmi nezáležalo, napriek tomu bol honosný. V kuchyni vždy horel oheň, všade bolo teplo a útulne. Všetci boli vítaní. Ale aspoň raz za deň Anna zašla do miestnosti vyhradenej výlučne jej a Starcovi. Starec ju vždy čakal. Anna si k nemu sadla, niekedy si sklonila hlavu na jeho kolená. Starec ju hladil po vlasoch a rozprával jej príbehy o dieťati.