Prológ

Dievčička bezstarostne tancovala po lúke. Nožičkami miagala hlávky kvietkov - predsa len nebola víla, aby mohla nechať nedotknutú ich krehkú krásu. Kvietky jej to nemali za zlé, tešili sa, žmurkali na ňu a veselo sa natriasali. Celú lúku napĺňali opojnými vôňami. Nakoniec sa po bláznivom točení so smiechom zviezla do hebkej trávy. Rýchlo dýchala. Usmievala sa do neba akoby hľadela na známy a milý obraz. Natiahla ruky, chvíľu ich podržala vystreté a potom si k hrudi privinula čosi neviditeľné. Dych sa jej postupne upokojoval a prispôsoboval okolitej pomalej nálade. Bol horúci deň, ani hmyzu sa nechcelo veľmi lietať, len lenivo bzučal vedľa jej ucha. Neďaleko sa pozvoľna začal vynárať tieň. Zastal si obďaleč. Po chvíli sa so zastonaním usadil na zemi. Dievčička zdvihla hlavu. Zbadala starca oblečeného do bielej tuniky. Hlavu s dlhšími bielymi vlnitými vlasmi si podopieral rukou a pozeral sa smerom k nej.
Usmiala sa. Hľadeli na seba a mlčali. Starec nakoniec prehovoril. A hoci musel mať veľa rokov, jeho hlas znel sviežo a mocne. "Páčia sa ti moje kvety?" spýtal sa. "Sú tvoje?" zareagovala prekvapene, "myslela som, že poľné kvety nikto nevysádza a nikto sa o ne nestará, myslela som, že rastú samy." Starec sa zasmial a jeho smiech objal všetko. "Áno, vyzerá to tak, ale sadil som ich ja. A aj sa o ne starám." "Chcela by som, aby ich nebolelo, keď po nich kráčam," zaprosila. Starec na ňu múdro pozrel. "Bez bolesti to nejde," odvetil pomaly. Obaja si vzdychli. "Nemám rada, keď ma niečo bolí, som z toho smutná a niekedy aj nahnevaná," povedala zrazu. Starec mlčal. "Bolesť nemusí len bolieť," povedal nakoniec. "Nemusí sa skončiť len bolesťou," dodal po chvíli. "Nerozumiem ti," odvetila dievčička a pokrútila hlavou. Starec sa usmial a deň sa stal žiarivejším. "Môžeš svoje bolesti nazbierať ako kvietky a darovať ich niekomu, aby si mu pomohla," povedal s nádejou v hlase. "A ony potom pre neho rozvoňajú deň ako tieto kvietky, hoci ich bolelo, ako po nich skáčem?" Prikývol. "Alebo ich krása potom niekoho poteší, aj keď bolelo, keď som ich trhala?" "Áno," vydýchol starec. Dievčička sa zasmiala a tleskla si do dlane. "Chcem potom z bolesti tvoriť krásu!" vyhlásila odhodlane. Zavrela oči a opäť si ľahla do trávy. Chvíľu premýšľala. "Ale," zarazila sa, "ako sa to robí?" "Všetko sa dozvieš na ceste, keď zostaneš ako dieťa..." odvetil jej starcov hlas zdiaľky. Dievčička sa prudko posadila, starca však už pri sebe nevidela. Len nebo, hladké a múdre ako jeho čelo, dávalo tušiť, že sa jej to celé snáď neprisnilo.